Marián Kuric, QEP

Narodil som sa v roku 1981 v Lučenci, v neveľkom meste na juhu Slovenska. Som fotograf zameraný na umeleckú fotografiu prírody okolo nás. Ani len netuším kde táto vášeň vznikla a odkiaľ pochádza. V rodine som nikdy nemal vášnivých turistov či fotografov. Takže nebol to taký klasický príbeh, že by som od malička mal o fotografovanie záujem. Aj keď si z detstva pamätám ako otec v bytovke v kuchyni pozatváral dvere, na drese si rozložil nádobky s „vodičkami“, vykrútil žiarovku a vymenil ju za inú, natretú na červeno, a prehadzoval papiere z nádoby do nádoby, až kým sa nezobrazili nejaké dovolenkové fotky. Párkrát som pritom určite musel byť, keďže si to pamätám, ale nikdy som nemal pocit, že by ma to ovplyvnilo. Dnes si pri pohľade na tie fotky vždy spomeniem na „postproces“ ktorý si pamätám z ranného detstva. Tá otcova mašina asi ešte niekde bude, ale sotva by som tomu dnes rozumel.

Roky išli a ja stále nič, dokonca som bol nesvoj, keď ma niekto oslovil, či by som ho nezvečnil pri nejakej pamiatke. Vždy som mal pocit, že teraz to sprzním. Zlom nastal tak v roku 2011 kúpou mojej prvej zrkadlovky Nikon D90 a obdivovaním fotiek na rôznych fotoserveroch a už to išlo s nejakými prestávkami samo. Landscape fotografia ma úplne opantala a každý deň som tomu venoval pomerne veľa času. Všímal som si, ako to tí lepší, ktorých fotky som obdivoval, robia. Vtedy som sa zaťal, že to musím dokázať ako najlepšie to len pôjde. Spočiatku to bol pokus-omyl. Študoval som základné veličiny ISO, clona, čas. Snažil som sa pochopiť, prečo nejaký objektív stojí 300€ a iný  2300€. Kládol som si veľa otázok a potom hľadal logické odpovede. Spočiatku som bol taký viac teoretik, takmer všetkému som rozumel, ale málo fotil, alebo skôr nefotil. Toto mi pomohlo k rozhodnutiu, že je pre mňa odvtedy úplne prirodzené až prvoradé ísť niekam fotografovať.

Kým som bol len fotiaci turista, tak som vždy niekoho obmedzoval. Každý sa viac či menej ponáhľa a tak sa fotiť veľmi nedá. Až to dospelo do rozhodnutia, chodievať do hôr aj sám, len tak sa prejsť s cieľom dobre si oddýchnuť a pritom si zafotiť. Fotka krajiny mi natoľko učarovala, že som pre ňu dokázal urobiť úplne šialené veci. Prespávačka v horách hlboko pod nulou sa stalo mojim hobby.  Dospelo to do toho štádia, že moje fotografie začali byť oceňované najskôr na Slovensku a neskôr aj vo svete. Tým som dospel k názoru, že by som mohol skúsiť organizovať podujatia, kde by som celé svoje know-how odovzdával ďalším fotografom. A tak už niekoľko rokov organizujem fotoworkshopy a fotoexpedície na Slovensku ale aj za polárnym kruhom. Som členom Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej Republiky. Tak isto som členom Europskej federácie fotografov, kde som vedený ako EP - European Photographer. Tiež som ambasádorom vo svete fotografie etablovaných značiek ako VFFOTO, fstop či Benro, a úzko spolupracujem a testujem foťáky a objektívy značky Nikon.

Jééémine, ako ja tieto chválenia nemám rád, ale pozeral som po konkurečných weboch, všetci sa chvália, tak “reku” čo narobím 😀. Nič z toho by však nebolo možné nebyť pochopenia doma v rodine. Takže musím spomenúť Janku, Števka a Samka, ktorí moje bláznenie podporujú….ďakujem.